Každú sobotu okolo štvrtej ráno sa veselo zakrádam tmavými ulicami nášho city. Celá vyklepaná od strachu sa z posledných síl doplazím na autobusovú stanicu a vo veselej spoločnosti opitých bezdomovcov čakám na autobus (dosť logické). Keď konečne príde, nastúpim, potom dve a pol hodiny spím kadejako pokrútená na vrcholne nepohodlnom sedadle. Fuj, a dnes bol ešte navyše v autobuse neuveriteľný smrad. No a po tejto ceste nasleduje cieľ, kvôli ktorému sa takto príšerne tráápim. Prípravný kurz na prijímačky na medicínu. Už tam pôjdem len dvakrát a aj keď s tým mám toľko ťažkostí, bude mi to veľmi chýbať. Cítim sa vždy taka samostatná a dospelá, keď si štikám lístok v električke napríklad. :D
Na kurze sa sa s nikým nepoznám, takže si vždy cez prestávky čítam noviny alebo knihu alebo také dačo.
No a dnes som v novinách čítala rozhovor s Janom Kaplickým, renomovaným architektom pochádzajúcim z Česka. Vyhral súťaž a podľa jeho návrhu by sa mala postaviť Národná knižnica v Prahe. Ale Klaus sa mu v tom snaží zabrániť a hľadá zámienky, ako ho odstaviť. A pritom má len jeden dôvod. Návrh sa mu jednoducho nepáči.
Keď som uvidela obrázok tej knižnice, tak mi to najprv vyrazilo dych a nevedela som sa rozhodnúť, či sa mi páči alebo nie. Ale asi sa mi predsalen viac páči ako nepáči. Kiež by sme mali my takú na Slovensku. To by bol raj.
Komentáre